Od jeho odchodu ubehli takmer tri roky. Medzitým prišlo Švajčiarsko, AD Astra, trénovanie, práca, nový jazyk, nové vzťahy, množstvo životných skúseností a napokon ďalšia veľká zmena. Dnes už jeho cesta pokračuje v Olomouci, kde s priateľkou začínajú novú spoločnú kapitolu.

Ako sa spätne pozerá na odchod z Trenčína? Čo mu dalo Švajčiarsko? Sleduje ešte svojich bývalých zverencov? Ako dnes vníma FBK AS Trenčín? A existuje šanca, že sa naše florbalové cesty ešte niekedy spoja? Po dlhšom čase sme sa porozprávali opäť.

Od tvojho odchodu z Trenčína ubehli už takmer tri roky. Keď sa dnes obzrieš späť, bolo to správne rozhodnutie?

Ahojte, už to budú naozaj tri roky, odkedy sme sa naposledy v Trenčíne videli. Ten čas ale letí! Dnes však môžem s istotou povedať, že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som vtedy mohol spraviť. Aj keď sa netýkalo priamo florbalu, zocelilo ma ako človeka a dalo mi nesmierne veľa cenných životných skúseností.

Čerešničkou na torte bol samozrejme nový jazyk, nové priateľstvá a predsa len aj samotný florbal, ktorý mi veľmi pomohol dobre sa zabývať, usadiť a začleniť sa do nového prostredia.

Švajčiarsko si zažil už v roku 2015 a potom si sa tam po rokoch vrátil. Aký je rozdiel medzi tebou z roku 2015, tebou pri odchode z Trenčína a tebou dnes?

Prvý rok vo Švajčiarsku bol ešte v pozícii hráča. V roku 2015 som bol dokonca florbalovým profesionálom, čo bola v tom čase veľká rarita. Už vtedy som však zistil, že život nie je iba o florbale, ale aj o budovaní mimošportovej kariéry a vlastného zázemia.

Po ôsmich rokoch v Trenčíne som druhýkrát cestoval do Švajčiarska už ako florbalový tréner s pomerne veľkým množstvom skúseností. Išiel som však predovšetkým za iným životom a prácou. Jednoducho napísať ďalšiu životnú kapitolu.

Pred pár mesiacmi som sa vrátil a od florbalu som si minimálne na túto sezónu dal pauzu. S priateľkou začíname spoločné bývanie a spoločný život v Olomouci – nová práca, nové prostredie a vlastne opäť aj nový jazyk. :). Ten osobnostný rozvoj je za tie roky naozaj veľký. Síce som to stále ja – usmiaty, pozitívny Pešek – ale na veľa vecí sa už pozerám s väčším nadhľadom. Som trpezlivejší a vyzretejší. Švajčiarska mentalita sa na mne predsa len trošku podpísala. :)

Keď si odchádzal, hovoril si aj o potrebe nového začiatku. Splnilo ti Švajčiarsko to, čo si od neho očakával?

Splnilo presne to, v čo som dúfal – nový začiatok.

Nové prostredie, v ktorom sa hovorilo po nemecky a anglicky, nová práca, noví kamaráti, nová krajina a obrovské možnosti všetko spoznávať. Navyše som tam bol ako nepopísaná kniha. Nikto neriešil moju minulosť a to mi pomohlo vybudovať si akoby nový obraz samého seba.

Mal som zároveň obrovské šťastie na ľudí okolo mňa, ktorí mi všetko výrazne uľahčili. Či už to boli kolegovia v práci, hráči na florbale, kamaráti a známi, moja sestra Katka alebo priateľka Miška – všetci títo ľudia ma za posledné tri roky určitým spôsobom vyformovali do novej podoby.

Odísť do cudzej krajiny znie ako dobrodružstvo, ale určite prídu aj ťažšie chvíle. Ako vyzerala realita tvojho života vo Švajčiarsku?

Prácou, neustálymi aktivitami a tréningami som sa snažil zaplniť také to prázdne miesto v sebe.

Prvý rok som si okrem mužov zobral aj deti, školské tréningy, skills tréningy a posilňovňu. K tomu som ešte sám hrával a, samozrejme, každý deň normálne chodil do práce. V najnáročnejšom týždni som mal za sedem dní 11 tréningov a tri zápasy. Človek potom nemá veľmi čas rozmýšľať nad minulosťou.

Navyše som veľmi sociálny a priateľský človek, takže som si prakticky okamžite našiel okolo seba dobrých ľudí, ktorí mi dokázali spríjemniť aj osamelejšie večery. Po roku vo Švajčiarsku mi veľmi pomohla moja priateľka. Vďaka nej som v sebe našiel nový impulz a vlastne aj preto som sa napokon presťahoval do Česka – chcem si založiť rodinu.

V Trenčíne si mal na pleciach obrovské množstvo vecí. Aké bolo fungovanie trénera v ASku v porovnaní s AD Astra?

Niektoré veci odpadli, ale iné zase pribudli. Ani by som nepovedal, že toho bolo menej ako v ASku, pretože tie strasti a slasti trénera sú všade veľmi podobné. Tiež sme organizovali turnaje, výjazdy a, samozrejme, každodenné tréningy.

Rozdiel bol v tom, že v AD Astra bolo oveľa viac ľudí priamo v klube, ktorí mali jednotlivé úlohy rozdelené medzi seba. Takže to, čo som v Trenčíne robil ja, vo Švajčiarsku robili štyria rôzni chalani. :) Je to celkom úsmevné, keď si to dnes človek uvedomí.

Mnohí hráči a hráčky, ktorých si v Trenčíne trénoval, dnes reprezentujú Slovensko alebo pôsobia na vysokej úrovni v zahraničí. Sleduješ ich ešte? A príde niekedy pocit, že práve kvôli takýmto momentom mala tá práca zmysel?

Až mi slzička vybehla, keď to hovoríš.

Nechcem byť sentimentálny ani sa pri ich úspechoch prezentovať štýlom, že ja som ich v určitom veku trénoval alebo sa pričinil o ich úspech. Nechcem im nijako kradnúť slávu. Ale musím priznať, že to všetko sledujem a niekedy si v duchu poviem: „Toho alebo tú som predsa trénoval.“ :)

A áno, párkrát som si povedal, že presne kvôli tomuto sa to všetko oplatilo robiť.

Nechcem na nikoho zabudnúť, ale veľmi ma teší obrovský úspech Romanky a teraz už aj Adélky v Bulldogs. Teší ma obrovský progres Miška Daranského v reprezentácii U19. A bolo fantastické vidieť priamo vo Švajčiarsku na majstrovstvách sveta teba, Paťo, spolu s Jonášom, Krechym, Timom a Matúšom. To bola paráda! Navyše, keď sa pozriem na terajší káder mužov, je skvelé vidieť na ihrisku aj na lavičke Melišovcov.

AS Trenčín sleduješ aj z diaľky. Keď sa na klub pozrieš dnes, čo z neho ešte stále spoznávaš a v čom podľa teba urobil najväčší krok dopredu?

Paťo, klobúk dole pred tým, ako ste sa za posledné roky ako klub posunuli.

Ten progres je podľa mňa obrovský a veľmi sa mi páči, akým spôsobom dnes florbal robíte a ako ho vnímate. Som na vás naozaj pyšný. Stále tam spoznávam ten nádherný rodinný prístup. Páči sa mi pohľad na budúcnosť mladých hráčov aj ich smerovanie do zahraničných klubov, organizácia turnajov, teambuildingov a rôznych aktivít. A teší ma aj výchova mladých hráčov, ktorú okrem Jura skvelo dopĺňajú Števo, Mišo a Mišo. Klobúk dole, páni. Takto by to podľa mňa malo vyzerať.

Švajčiarsko je za tebou a dnes začínaš novú kapitolu v Olomouci. Prečo prišiel práve teraz čas na návrat bližšie k domovu a čo bude ďalej s florbalom?

Už som dospel do životného štádia, keď by som si chcel založiť rodinu.

Vo Švajčiarsku by sa mladej rodine žilo ďaleko od rodiny a kamarátov pomerne náročne, preto sme s priateľkou zvolili alternatívu, pri ktorej to k nám budú mať bližšie aj naši rodičia. Už teraz som si istý, že ani toto rozhodnutie nebudem ľutovať. Na Švajčiarsko budem vždy spomínať ako na skvelé dobrodružstvo, ktoré ma v živote výrazne posunulo. A zaujímavé je, že ani v tomto rozhodnutí vlastne florbal nehral hlavnú úlohu.

Od koučingu si chcem dať pauzu. Ako hráč by som si však v Olomouci alebo Otrokoviciach rád našiel partiu, s ktorou si budem môcť občas zahrať. Stále mám aj dve dobré ponuky na florbalový koučing. Musím sa však s kompetentnými ľuďmi dohodnúť, či sa naše predstavy stretávajú, a uvidíme, čo prinesie ďalšia sezóna. Zatiaľ si užívam takú svoju mini florbalovú pauzičku a nové prostredie.

Trenčín, Švajčiarsko, dnes Olomouc. Kde je vlastne pre teba domov?

Ďalšia krásna otázka – a vlastne si si v nej sám odpovedal. Domov je pre mňa tam, kde sú dobrí ľudia, ktorých mám rád a ku ktorým sa chcem vracať.

Ak by si dnes mohol niečo povedať Pešekovi z roku 2015 alebo tomu, ktorý pred tromi rokmi odchádzal z Trenčína, čo by to bolo? A môžu sa ešte niekedy cesty Pešeka a FBK AS Trenčín opäť pretnúť?

Cesta je cieľ.

Užívať si všetky tie skvelé momenty a chvíle a nezastaviť sa. Nestagnovať, stále sa vyvíjať a posúvať. Som vďačný za všetko, čo mi ASko dalo. V mojom srdiečku bude mať vždy svoje miesto a vždy sa budem rád vracať. Veď to máme teraz už len kúsok. Takže človek nikdy nevie, kedy sa naše cesty zase prepletú.